Ako to vlastne začalo :
Bývali sme vtedy dávno v Prievidzi na Severe. Naši tam bývajú dodnes, ja už som preč. Ale vtedy, mal som asi 6 rokov, brat 4, sme strašne chceli niečo chovať. Poznáte to :
- Mááámííí, my chceme psááá...
- Psa? Zabudnite...
Po nejakom čase...
- Mááámííí, na Vianoce nechceme od Ježiška nič, iba psááá.
- Uvidíme...
A otec išiel na služobku do Čiech. Po návrate držal veľkú krabicu a v nej niečo škrabotalo...
- Péééés !!!
Nebol to pes. Boli to dve morčiatka. Párik. Tak sme sa začali starť o morčatá. Nosili sme im ďatelinu, púpavu, skorocel, suchý chleba a od "Včelárov" hobliny. Túžobne sme očakávali mladé, ale nakoniec mama priviedla "uja Milana" (mimochodom - člen našeho tímu), ktorý zistil, že Fero a Miška sú Fero a Mišo. šli sme s bratom von a naši s ním niečo riešili. A morčatá zmizli. Mama povedala, že ich dala ujovi Milanovi, a že máme ísť za ním do Domu Pionierov. Písal sa rok 1979...
Za pár dní sa u nás "ujo Milan" objavil znovu a v ruke mal krabičku. Podal mi ju a povedal, že je tam Mišo. Mišo bol sýrčan s hnedým chrbátom a bokmi, šedým bruškom a čiernymi goliermi. Pravdepodobne bol "reznutý" aj s chrčkom poľným, pretože bol dosť veľký. Dali sme ho do guľatého akvárka, v ktorom mal otec kedysi rybičky. Bol s nami 2 roky. Raz sme sa vrátili z chalupy a Mišo nás nevítal. Ležal na boku s pootvorenými očami a nedýchal. To bolo plaču... Ešte v ten večer som ho dal do papierovej krabičky z Igráčka a zakopal pod okná pod mamkine ruže.
Dlho sme na žiadne zvieratko ani nepomysleli. Až raz došla mama s tým, že ideme do mesta. Behali sme po obchodoch a potom ma mama zaviedla na Sídlisko do Domu Pionierov. Za sklenenými dverami úzka chodba a v nej divný pach, ako v ZOO v Bojniciach, kde sme ako decká poznali každú dieru v plote. Za ďalšími dverami akvária. Veľa. Akvárií. V nich rybičky, korytnačky, žaby. Vpravo ďalšia miestnosť s teráriami s hadmi a jaštermi a 5L poháre z uhoriek s hmyzom. Svrčky, múčne červy, kobylky a 10 centimetrové americké šváby... Kochal som sa tam, až kým zrazu neprišiel "ujo Milan". Zviedol ma do tretej miestnosti. Akvária, prepravky a v nich myšky, potkany, perzské morčatá a škrečky. Čo mám hovoriť. Odchádzal som domov s dvoma krabičkami. V jednej bol Mišo 2 a v druhej navlas rovnaká samička. Dali sme ich do guľatého akvária, ale po čase sa nejako naučili z neho zdrhať.
A tak raz otec doniesol veľké rámové akvárko s oplieskanou modrou farbou. S bratom sme ho opucovali a natreli farbou. Jedinú, ktorú sme v pivnici našli, bola červená, ale nevadilo nám to. Spravili sme im búdku s otváracou strechou, ktorá visela na okraji akvária. Ale hneď na druhý deň chrčkov nebolo. Navečer sme ich chytili a dali nazad do akvárka. Z postele som pozeral, ako zdrhajú. Jednoducho sa natiahli, chytili okraja... V tú noc boli na akvárku veľké atlasy. Na druhý deň doniesol otec z roboty mriežku. Dali sme ju medzi strechu búdky a okraj akvárka a bolo po zdrhaní.
No a po nejákom čase sa nám pritrafili mladé. Keď dorástli, zaniesli sme ich do Domu Pionierov "ujovi Milanovi" na burzu zvieratiek. Vtedy sa škrečky predávali za 2,50 Kčs a ja som si domov odnášal 25 (!) korún. Neskôr som už škrečky predával z domu. Celé sídlisko vedelo, že ich chovám, tak som mal doslova poradovník... A v Dome Pionierov som zakotvil nartrvalo. Stal som sa členom krúžku Akvaristika - teraristika. No a po čase som v chovprodukte uvidel veľkú klietku, aj s kolotočom. Stála (na tú dobu pre decko moc) 125,- Kčs. Za škrečky som mal asi 70, zvyšok doložila mama. Kúpil som z krúžku ďalšiu samičku. Tentokrát žltú s chlpatým zadkom. Pravú sýrčanku. Mišo sa striedal v záletoch raz u jednej, potom u druhej. A keď mali mladé obe, okupoval guľaté akvárko. Po nejakom čase som si zohnal ďalšie akvárko a už som mal samičky tri. Tá tretia bola fľakatá.
S menšími prestávkami chovám škrečky dodnes. Okrem nich som choval aj myšky a potkany. Moja bývalá žena raz mala potkanicu Nancy, a keďže tento bol samček, nazvali sme ho Sid (Sid Vicious zo Sex Pistols a jeho frajerka Nancy). Bol to strašne inteligentný potkan a veľmi rád mal šampus... Chodili sme s ním von a reagoval na meno. Potom sme sa rozviedli, Sida si zobrala a ja som si kúpil bielu samičku. Raz som ju mal vonku a odbehla a už sa nevrátila. Teda, vrátila, ale asi až za 2 týždne. Cez okno, býval som na prízemí, vliezla dnu a čakala ma, lebo akvárko bolo bez hoblín a obrátené hore dnom na skrini. Po ďalších 2 týždňoch zrazu mala mladé... Skrátka si odbehla za frajerom... Mladé boli nádherné. Bielo šedo fľakaté. A strašne krotké. V Zoomixe mi nechceli veriť, že otec je pouličný potkan. Tak som sa potom istý čas venoval potkanom, bielym myškám a japonským myškám zvaných tanečnice . Oni vlastne netancujú, len musia byť neustále v pohybe, aby sa nezvalili na bok (neustálym krížením medzi sebou za účelom dosiahnutia lepších farieb im degenerovala DNA a zasiahlo im to mozgové centrum rovnováhy).
Potom som sa presťahoval na nový podnájom a nový majiteľ nechcel mať v byte žiadne zvieratká. Tak som všetky predal. Po nejakom čase som sa zasa presťahoval, porobil akvária a choval džungary. A potom som sa zasa presťahoval a teraz sa venujeme chovu všetkého možného. Nájdete u nás chrčky, pieskomily, osmáky, činčily, korytnačku, slimáka a psa. Vo veľmi blízkej budúcnosti (v polovici novembra 2011) ideme zobrať k jednému chovateľovi ešte svišťa prérijného (Cynomys ludovicianus).
A to všetko pre jednu smrť malého chlpáča Miša v roku 1981...
Od malička nás naši, babka s dedkom a starkou so starkým viedli k prírode. Mali sme teda predispozície niečo doma chovať. Ale môj chovateľský boom odštartoval práve "ujo Milan". Dodnes je môj dobrý kamarát a sme v kontakte, aj keď on stále býva v Prievidzi a ja v Bratislave.
Takže by som sa mu tu chcel verejne poďakovať, že ma k tomu doviedol.
.JPG)
